Depresia- väzenie vo vlastnej hlave
Depresia- väzenie vo vlastnej hlave

Vraví sa, že život sa nemeria počtom nádychov a výdychov, ale počtom okamihov, ktoré nám dych vzali. Každý z nás pozná pocit, keď sa so sklenenými očami pozerá na svet a zrazu nevidí nič akoby jeho život nahradila tma. Vtedy prichádza smútok, aby nám dal čo najviac pocítiť, že život a radosť jednoducho nejdú dokopy. Položme si otázku čo je to ten smútok? Je to niečo, čo ostáva po radosti…po radosti zo života. A je to práve on čo zaklope na dvere každému z nás, každému kto dostane ranu pod pás a potom ešte jednu, ktorá ho zhodí priamo zo skaly a on letí vzduchom bez toho aby chcel zomrieť, letí, pretože ho zhodili, po smiechu vraj vždy príde plač. A vtedy sa začne ozývať duša.

deprese

Prichádza nečakane, častokrát bez zjavnej príčiny a človeka akoby uväznila v neexistujúcom tuneli. Nemôže z neho von, ale ani hlbšie dnu. Automat uväznený a paralyzovaný vo vlastnom svete. Kedy sa sekundy zdajú hodinami. Keď sa čierna stane farbou vášho pohľadu na svet, každá sekunda sa stáva utrpením. Slovo radosť sa z vášho slovníka pomaly vytratí, a vy stratíte záujem o bežné dianie. Život sa v sekunde zastaví, a vy nemáte silu ho nakopnúť späť. Tak začnete upadať do stavu úplnej beznádeje, kedy neexistuje žiadne svetlo na konci tunela.

Škriabeš sa von, ale ostávaš stáť na mieste. Akoby si sa snažil utiecť z vlastného tela, náhliš sa ulicou aby si v sebe zabil všetky tie pocity smútku, beznádeje, zúfalstva aj zbytočnosti. Ale nemôžeš sa nadýchnuť, lapáš po dychu, máš pocit, že sa vo víre tej bolesti, ktorá sa ti vytvorila v hlave udusíš. Neschopný čokoľvek urobiť, čokoľvek zmeniť. Objaví sa akýsi pocit podceňovania sa. Zasvieti svetlo, ako maják pri rozbúrenom mori. A ty sa cítiš tak stratený a nepotrebný, že upadáš ešte nižšie, čo ti privodí myšlienky samovraždy. Vieš prečo? Polož si otázku, čo robí skutočná psychická bolesť s mysľou človeka? Predstav si, čo sa stane s bublinkovou vodou v plastovej fľaši, keď ňou pretrepeš. Bublinky sa budú snažiť dostať na povrch.

stres

Predstavme si, že bublinky sú tou úzkosťou. Ak je tlak veľký, fľaša vybuchne. Už viete, čo robí príliš veľký smútok s dušou človeka? Ničí ju…postupne a pomaly. Zastavíš sa na bode z ktorého nedokážeš vzlietnuť. Tvoje schopnosti sa stratili, tvoje záujmy už neexistujú. Nemáš silu bojovať, ani najmenšiu chuť pracovať. Tvoj pohľad je v akejsi ničote…klesáš na dno. Myseľ sa snaží zbaviť tvojej radosti a tvoj život navštívi negativita. Je to volanie o pomoc v krajine hluchonemých. Vitajte vo svete, kde vládne depresia.